Preskočiť na obsah

Ako sme pochopili, že pomoc v domácnosti nie je práca, ale poslanie

O tom, že pomôcť treba vždy, keď sa nám naskytne príležitosť. A že si treba vážiť všetkých, ktorí pomoc iným povýšili na svoje životné poslanie.

Kedy naposledy ste zaniesli kamarátovi horúcu polievku, keď ležal v posteli s chrípkou? Alebo ste sa priateľke ponúkli, že jej zájdete poliať kvety, kým bude na dovolenke? Dávno, však? Malé skuty, o ktorých všetci tak zaryto tvrdíme, že sú nám predsa prirodzené, sa nám zmestia do kalendára čoraz sporadickejšie.

Aj preto som bola vďačná, keď takáto možnosť priamo pomôcť nečakane prišla, veď spontánne nápady sú tým najlepším riešením – nedajú nám čas zaváhať. 🙂 Paradoxne, ja som bola tá, čo ležala v posteli s chrípkou, keď mi manažérka Domelie Zuzka zavolala, či pôjdeme ako tím upratať byť Palimu. Ale viete čo? Nezaváhala som!

Pomáha vôbec práca v domácnosti?

Dobrovoľníckeho projektu Naše Mesto, ktoré už niekoľko rokov organizuje Nadácia Pontis, sa s kolegami zo spoločnosti Profesia zúčastňujeme od roku 2015 pravidelne. Doteraz sme sa v rámci najväčšieho podujatia firemného dobrovoľníctva v strednej Európe však manuálne zapájali iba do projektov pre rôzne organizácie.

Renovovať detské ihrisko či vyčistiť dvor škôlky sú ušľachtilé skutky, tento rok sme si ale vybraným druhom pomoci potrebovali potvrdiť, že naša každodenná práca na projekte Domelia má v realite zmysel. Tentoraz sme cítili, že hlavnú postavu príbehu, ktorého súčasťou sme sa stali, chceme spoznať.

Vo virtuálnom svete na Domelii sa denne snažíme pomáhať tisíckam ľudí: Osamelým mamičkám nájsť opatrovanie k deťom, starším ľuďom zohnať láskavú výpomoc do domácnosti, ambicióznym snaživcom nájsť spoľahlivé doučovanie… A naopak, pomáhame všetkým tým, pre ktorých takáto výpomoc znamená obživu.

 

A hoci denne dostávame pozitívne správy o tom, ako sa nám podarilo spojiť dvojicu, ktorá si navzájom nepostrádateľne pomohla, tá hmatateľnosť nám niekedy poriadne chýba. No a keďže manuálna práca nám nikdy nesmrdela, spolu s profesiáckou manažérkou spoločenskej zodpovednosti Ankou Podlesnou sme objavili Paliho.

Príbeh ožije, keď spoznáte jeho hrdinu

V piatok 8. júna to v bratislavskej MHD doslova bzučalo dobrodružstvom. Míňala som mnohé biele tričká s motívom Nášho Mesta, ktoré naznačovali, že Slovensko dnes bude krajinou dobrovoľníkov. Pred bránu Paliho domu som počkala na Zuzku, Alexa a Peťa, aby sme sa ako odhodlaný domeliácky tím vybrali spraviť niečo, o čom si denne z príbehov z Domelie iba čítame. Pomôcť niekomu priamo v jeho domácnosti.

Poviem vám, klamala by som, keby som pred vami tajila svoje obavy – znervózňovalo ma predsa toľko vecí! Nebude mať Pali pocit, že mu zasahujeme do súkromia? Budem s ním schopná komunikovať bez rozpakov? Nemám totiž v okolí človeka s podobným ochorením. A nakoniec, odrobíme vôbec svoj kus práce tak, aby sme sa nemuseli hanbiť?

Keď však Pali po nás prišiel do vestibulu, pochopila som, že každá jedna myšlienka bola úplne zbytočná. Zvítal sa s nami milým úsmevom a od prvého momentu sme si všetci sadli ako dobrí priatelia – fakt, že sa vidíme po prvý raz v živote, ihneď prirodzene vyšumel. A ja som si uvedomila, ako často sa do vecí nepustíme len z obáv, aby sme niečo nepokazili…

Jeden tím v krajine plnej dobrovoľníkov

Paliho ochorenie sme najskôr vnímali ako svalovú dystrofiu, až kým nás po práci pri zaslúženom pivku nezasvätil viac. Chronická zápalová demyelinizačná polyneuropatia je zjednodušene povedané zriedkavé nervovo-svalové ochorenie, kvôli ktorému sú svaly nedostatočne vyživované. Pali má preto slabšie ruky a primárne potreboval pomôcť s ťažkými bremenami.

Prácu sme si efektívne podelili: Chlapci išli do suterénu vytriediť nepoužívané haraburdie z Paliho pivnice a my so Zuzkou sme sa zatiaľ pustili do umývania okien. Popravde, v Paliho byte ani nič iné nepotrebovalo starostlivosť, o sympaticky zrekonštruovaný jednoizbáčik sa napriek svojmu ochoreniu stará ukážkovo.

Domelia: Umývanie okien počas dobrovoľníckej akcie Naše Mesto

 

Kým boli Alex s Peťom na zbernom dvore, so Zuzkou sme dokončili umývanie balkónu, z ktorého sme mali výborný výhľad priamo do dvora neďalekej škôlky. A hádajte čo – v ňom skupina dobrovoľníkov v bielych tričkách Naše Mesto aj napriek obednej páľave usilovne šmirgľovala plot, aby mu mohli dať nový náter. Zamávali sme si a makali na oboch frontoch ďalej.

Hrdinovia sú aj okolo vás, pridajte sa k nim

Hoci pracovnú dobu bežne trávime v technologickej firme, kde počuť len ťukanie klávesníc, môžem hrdo povedať, že sme sa nenechali zahanbiť. Práca nám išla od ruky, a tak sme už o pol druhej sedeli na zaslúženom obede s dobrým pocitom, že sme stihli všetko, čo sme sľúbili. A získali sme aj drahocenný čas na to, aby sme lepšie spoznali Paliho a jeho príbeh.

“Ja som sa narodil ako zdravé dieťa,” začína svoje rozprávanie. “Až neskôr som ako malý chlapec začal zakopávať. Ešte si spomínam, ako sa ma mamina vždy opýtala, prečo si nedávam pozor…” vysvetľuje nám Pali nástup zákernej choroby. Dnes má štyridsať, uvedomuje si, že jeho svalstvo postupne slabne a občas musí čeliť nepríjemným atakom, ktoré ochorenie sprevádzajú.

Pali sa však s týmto hendikepom naučil žiť. “Áno, človek sa rýchlejšie unaví, ja tomu vravím, že sa mi rýchlejšie vybijú baterky,” usmieva sa. No napriek tomu v ten deň stihol viac ako my ostatní. Keď sme doobedovali, ponáhľal sa do neďalekého nákupného centra, aby tam dobrovoľne pomáhal s finančnou zbierkou pre organizáciu Belasý motýľ.

Pre mňa bol Pali hrdinom dňa. A pripomenul mi, že je naozaj zbytočné váhať – pomôcť treba vždy, keď sa nám naskytne príležitosť. A že si treba vážiť všetkých, ktorí pomoc iným povýšili na svoje životné poslanie. Všetky opatrovateľky, upratovačky, osobných asistentov, kuchárky, zdravotný personál a najmä rodinných príslušníkov, ktorí sa pre ťažkú zdravotnú situáciu v rodine rozhodli zostať doma a pomôcť tam, kde to treba najviac. Všetci sú hrdinovia.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *